Prejsť po žeravom uhlí? To je nemožné!

     Minulý rok som kdesi na nete  zahliadla upútavku na akciu „Prechod po žeravom uhlí“. Vedela som si predstaviť, že je také čosi možné, dokonca jedna kamarátka mi kedysi spomínala, že také čosi absolvovala. Takže ma to nijako nešokovalo, ani som nepocítila potrebu ísť si niečo dokazovať práve takýmto spôsobom. Som si vedomá sily ľudskej mysle, pracujem s energiami, a už niekoľko rokov som nastavená na riadenie svojho života z pozície tvorcu.

     Väčšinou sa pohybujem medzi ľuďmi, ktorí to majú tak isto, alebo aspoň s dôverou počúvajú, keď im o tom rozprávam. Nuž ale „doma nikto nie je prorokom“ :-). A tak sa stalo, že keď som mojej maminke, ktorá sa zotavovala zo zdravotných problémov v dôsledku operácie a chemoterapie, rozprávala o možnostiach samouzdravenia tela prostredníctvom nastavenia mysle, odpoveď bola jednoznačná: „To nie je možné, tomu neverím!“

     Snažila som sa uviesť nejaké príklady, ale v maminom prípade tých 40 rokov práce ako detská sestra v nemocnici, kde doktor je Boh, spravili svoje. Za normálnych okolností už ľudí nepresviedčam, v tomto prípade mi to ale predsa len nedalo. Ako príklad som použila aj chodenie po žeravých uhlíkoch. „Tie uhlíky majú teplotu 500°c, a predsa ti nespália nohu, keď dokážeš presvedčiť telo, že to nepáli“, argumentovala som. Odpoveď stále tá istá:„To nie je možné“. Tak fajn, každý má svoju realitu, v pohode.

     Keď mi ale na druhý deň prišla mailom pozvánka na prechod po žeravom uhlí, vnímala som to ako znamenie a obratom som sa prihlásila. Nie preto, aby som mame dokázala že sa mýli, potrebu mať vždy pravdu sa mi podarilo za tie roky sebapoznávania a práce na sebe vcelku úspešne spracovať. Chcela som jej skôr  dať nádej, ukázať alternatívu k fatalistickým vyhláseniam doktorov o neliečiteľnosti, alternatívu k používaniu chemikálií, ktoré zabíjajú s chorými bunkami aj funkčné časti organizmu…

     Prišiel deň D. Najprv teoretická príprava v sále.  Motivačné reči o možnosti ovládať svoju myseľ a tým aj svoj život, ktoré som už v rôznej forme veľakrát počula alebo čítala. „Who is the King?“ vykrikoval facilitátor. Kto je kráľ? „Jááááááááááá!“ hrmelo sálou ako odpoveď z asi 150 hrdiel. Kým ostatní sa pomaly dostávali do varu, mňa začala naopak celá situácia mierne zneisťovať. Tak moment, nemám náhodou byť aj ja v takom tom euforickom nadšenom stave?

sklenené  črepy

     Potom prišli na rad „zahrievacie úlohy“. Zlomiť rukou dosku – v pohode, to sme skúšali ešte ako puberťáci. Chodiť po rozbitých črepoch? Fíha, to vyzerá ťažšie. Zohnúť desinu roxor opretý o krk?? Tak to si neviem predstaviť! Po predvádzacej ukážke som si to už síce predstaviť vedela, ale či to dám aj ja, to už je iná otázka… Cítila som, že pre mňa to začína až teraz. Nemá to nič spoločné s mojou mamou, je to celé len o mne. Nie je dôležité či to je alebo nie je možné, záleží len na tom, či to ja dokážem alebo nedokážem.

črepy     Doska nepredstavovala pre mňa žiadnu výzvu, nepochybovala som že ju zlomím, zrejme preto som do toho ani nedala maximum energie a ajhľa – urobila som si na ruke modrinu. Tak mi treba, to mám poučenie. Teraz črepy. „Opatrne pomaly našľapovať, nájsť si miesto pre nohu“ opakujem si v duchu inštrukcie, a čuduj sa svete – funguje to! Fúúú, trochu mi odľahlo. To najťažšie ale ešte len malo prísť. Stojac zoči-voči cudziemu mužovi s kovovu tyčou opretou o krk, pripadala mi to najnebezpečnejšia situácia, v akej som sa kedy ocitla.

     Aby ste rozumeli, som dobrodruh a už som veľakrát riskovala život visiac na skale, ktorú som sa pokúšala zliezť bez lana, rútiac sa lesom na koni, ktorý sa rozhodol vybojovať si slobodu stoj čo stoj, valiac sa na bicykli dole kamenistým svahom a podobne. Tentokrát to ale bolo iné. Tu nešlo o adrenalín, o šikovnosť alebo o šťastie. Kovová tyč s centimetrovým prierezom, ktorú by som rukami asi neohla, sa opierala o môj krk, a ja som mala vykročiť proti nej. A ako by to nestačilo, mali sme vykročiť súčasne bez toho, aby sme sa dali nejaké znamenie, proste len hľadieť si do očí a v správnom okamihu s dôverou vykročiť.

     Hlavou sa mi preháňali obavy ako splašené kone: „čo keď neodhadnem ten okamih, čo keď sa mi tyč zapichne do krku, čo keď…?“ A potom ten okamih prišiel, a ja som to proste vedela, a jednoducho som vykročila. A ohla krkom železnú tyč. Jedna vec je veriť že sa to dá, druhá vec je vidieť to na vlastné oči. Ale úplne iné je zažiť to na vlastnej koži!  Wow! Tak takúto silu má naša myseľ, takéto schopnosti má naše telo! Existuje vôbec niečo, čo je naozaj nemožné?

prechod po žeravom uhlí

 A potom prišla naozajstná skúška ohňom. Doslova. Vyzuli sme sa a tancovali okolo ohňa na rozmočenom trávniku, striekajúc blato na všetky strany. Bolo v tom niečo magické: oheň plápolajúci do tmy, sugestívna hudba, množstvo tiel pohybujúcich sa v rovnakom rytme, dozvuky eufórie z nedávno prekonanej výzvy…

„Pahreba je pripravená!“, zaznelo, a hneď sa vytvoril zástup netrpezlivcov. Jeden za druhým kráčali ľudia cez žeravú pahrebu práve rozhrabanej nedávno ešte horiacej hranice, jeden za druhým sa míňali ako cukríky na detskej párty, až kým neodišiel aj posledný, ktorý ma ešte delil od teraz už sčernetej pahreby. „Moment, už má len 350°C, treba prihrnúť nové!“ Čože? Práve predo mnou? Bola som pripravená, správne naladená. A teraz mám čakať a pozorovať, ako pred mojimi očami prihrabávajú zlovestne svetielkujúce čerstvé uhlíky?!

     „Hotovo, môže ísť ďalší.“ Ja. Znova okamih váhania, znova pochybnosti, znova  „čo keď…“ Ale za mnou stáli ďalší, a tí čo už prešli sa pozerali z druhej strany, a hlavne nechcela som to vzdať sama pred sebou, tak som vykročila. Opatrne prvý aj druhý krok, usilovne si predstavujúc že idem normálne po lúke. Potom už smelšie, keď som zistila že cítim iba mierne teplo a naopak necítim pach škvariaceho sa mäsa. „Je to v pohode“, pomyslela som si, a vzápätí už som cítila na pravej nohe žeravé uhlíky, ktoré ma okamžite vrátili späť do reality a pripomenuli záIMAG0301važnosť situácie a nevyhnutnosť maximálnej koncentrácie.

Konečne som na druhej strane! Zahanbene skočím do najbližšej kaluže (ešte že ich tu je toľko :-)) a chladím si popálenú nohu, sledujúc kútikom oka ostatných: všimol si  niekto toto moje zlyhanie?   Stalo sa to aj niekomu inému, či len ja som takáto neschopná?   „Uáááááá!“ zaznel do tmy  víťazný pokrik niekoho z mojich nasledovníkov, a mne sa zrazu myšlienky preusporiadali a akoby zapadli na správne miesto. Veď čo ja tu riešim? Že aký neúspech?

Práve som prešla bosými nohami po 500 stupňových žeravých uhlíkoch! A ja sa tu týram pre sekundovú stratu koncentrácie? Vnímam ten malý pľuzgierik, kým ostatná neporušená koža chodidiel akoby ani nestála za reč???  „Uáááááááááá!“, zaznel do tmy tentoraz môj oneskorený pokrik.

Bingo! Presne toto mnohí robíme celý svoj život. Žiadame od seba dokonalosť, nevieme sa oceniť, lebo vždy je niečo čo mohlo byť urobené lepšie. Pocity viny a zlyhania že sme nenaplnili očakávania iných, ktoré sú často iba v našich predstavách!

            Ďakujem, Jiří Vokáč Čmolík, za tento zážitok. Ďakujem, že som som si mohla takto bezprostredne skúsiť silu vlastnej mysle. Že som si mohla uvedomiť všetko to, čo som si počas akcie uvedomila. Každému vrelo doporučujem! 🙂

Slavomíra Harcegová
Ako konzultant feng šuej pomáham ľuďom vytvoriť si harmonický domov, ktorý ich bude dobíjať energiou a podporovať ich na ceste k splneniu svojich snov. Som autorkou knihy Tajomstvo feng šuej - 12 praktických krokov k životu vašich snov >> Môj príbeh si môžete prečítať tu >>
Komentáre