Zachránila ma intuícia

Mala som cestu cez Prahu, tak som to chcela využiť na osobné spoznanie doteraz len internetových priateľov. Pri hľadaní dohodnutého miesta to bolo husté. Šoférovať po veľkomeste nie som zvyknutá, takže sledovať súčasne navigáciu, okolité autá zo všetkých strán, semafory pre rôzne smery, uhádnuť pri odbočovaní, ktorú z ciest má navigácia na mysli, do ktorého pruhu sa asi môžem zaradiť a či ma tam niekto pustí, počúvať trúbenie okolitých nešťastníkov, ktorým som sa náhle v panike vrhla do jazdnej dráhy a potom na nich ospravedlňujúco mávala s nevinným blondínkovským úsmevom… celkom slušný adrenalínový zážitok to bol.

No dobre, až také chaotické ako na tejto fotke z Paríža to nebolo 😉

Lenže ak som si myslela, že nájsť miesto stretnutia bude výzva, následne sa ukázalo, že hľadanie parkovacieho miesta je ešte oveľa zložitejšia úloha. Takmer v centre, rezidentská zóna, všade jednosmerky, úzke ulice kde sa ide „zrcátko na zrcátko“, plno áut, chodcov, električiek, ktoré na mňa s hlasitým cenganím vybiehali na nečakaných miestach, iba miesto na parkovanie žiadne.

V zúfalstve som po zabočila do brány s nápisom Parkovací dom. Vchádzalo sa tam dole strmou úzkou chodbou, ktorá sa mierne zatáčala. Na moje zdesenie za zákrutou sa ukázala zatvorená brána. Žiadna rampa, žiadna vrátnica, len plná plechová vyťahovacia brána. Neznášam cúvanie, ale cúvať úzkou zakrivenou chodbou strmo do prudkého kopca za zvuku húkania alarmu, ktorý sa pri tom spustil, predčilo všetky moje šoférovacie nočné mory.

Rozklepaná som vycúvala znova do preplnenej ulice, vdychovala pach spálenej gumy a modlila sa, aby to nebol nejaký nevratný následok predchádzajúceho manévra, ktorý mi znefunkční auto. „Prosím anjelici, prosím prosím pomôžte mi nájsť nejaké miesto na parkovanie, lebo už fakt mám toho dosť“, vysielala som v duchu apel na „vyššie inštancie“. A úspešne, v ďalšej ulici som objavila jedno miesto celkom na začiatku rady áut (takže som bola ušetrená prípadného trápneho blokovania premávky a posúvania sa dopredu a dozadu v snahe zašprajcovať sa do medzery medzi autami, len aby som po pár neúspešných nájazdoch zistila, že sa tam proste nezmestím, ako sa mi už pár krát stalo 😀 ).

Takto riešia parkovanie v Ríme, v Prahe by mi ani toto nepomohlo 😀

Tak už len nahodiť do navigácie pešiu trasu k miestu stretnutia, a je to. Navigácia hlásila 3 minúty cesty, super! Vybrala som sa rýchlym krokom sledujúc smer šípky v mobile, ulice okolo som vnímala len úchytkom. Som na mieste, dala som to! Uprostred inšpiratívneho stretnutia som náhle stuhla – došlo mi, že som si nepozrela, kde som vlastne to auto nakoniec zaparkovala! Ups…

No nič, to už je teraz jedno, budem to riešiť potom. Užívala som si teda ďalej stretnutie, prekonala popri tom jeden svoj dlhodobý blok, až kým som nestuhla po druhý krát – dokedy že to môžem vlastne prísť na ubytovanie? „Do deseti“, dozvedela som sa, keď som tam volala. Sakra, tak to mám už len 20 minút! No nič, pani recepčnú som poprosila o chvíľku strpenia, v chvate som sa rozlúčila, a vydala som sa na Mission imposible – nájsť po tme v Pražských uliciach miesto, kde som nechala auto, a prepraviť sa s ním urýchlene do inej časti Prahy 😀

Šla som po pamäti smerom, z ktorého sa mi zdalo že som prišla, a s nádejou kontrolovala zaparkované autá, až kým som sa nedostala na miesto, z ktorého už sa mi žiadna ďalšia ulica nezdala povedomá. Vybrala som sa jedným smerom – nie, tu som určite nebola. Skúsila som iný smer, to tiež nie je ono. Ešte jedna ulica, a potom ďalšia, až som mala obavu, aby som sa nestratila úplne. Pozrela som aj do navigácie v mobile, či si nespomeniem na názov ulice alebo tvar dráhy, ktorú som prešla. S hrôzou som si pri tom všimla, že čas ukazuje 21:58, a hneď vedľa času svieti červený výkričník a symbol batérie, v ktorej  už len na dne červená palička signalizuje, že na využitie mobilu už mi nezostáva veľa minút.

Zrekapitulovala som si svoju situáciu:

• netuším, ako sa volá hostel, v ktorom som si zajednala nocľah (načo si to pamätať, mám to v mobile, tak si to môžem pozrieť…)
• nemám ani jeho adresu a netuším, kde sa nachádza, a už vôbec nie ako by som sa tam dostala (načo si písať adresu, mám to v mobile, stačí to nahodiť do navigácie, no nie? no keď každú chvíľu umrie tak už asi nie 🙁 )
• recepčná už potriasa kľúčmi a pozerá na hodinky
• neviem kde mám auto, v ktorom mám tašku so všetkými vecami

Keďže už ma žiadne rozumné a logické riešenie nenapadlo, nezostalo mi nič iné, len skúsiť to vyriešiť nelogicky. Zostala som teda stáť na mieste, kde som práve bola, zavrela som oči, uvoľnila som sa, a poprosila svoj vnútorný kompas, nech ma natočí smerom, kde mám zaparkované auto. Pocítila som, ako sa moje telo otáča doprava. „Super, funguje to!“ potešila som sa. Otočilo ma to ešte kúsok, a potom ešte, až som na mieste urobila obrat o 360 stupňov, a potom už nič. No čo už, skúsim teda vykročiť a uvidíme. Otvorila som oči, ešte sa naposledy rozhliada a urobila krok smerom, ktorým som bola otočená, keď som si uvedomila, že niečo tam vzadu upútalo moju pozornosť. Obzrela som sa ešte raz a… stálo tam MOJE AUTO!

Bola som zachránená, v priebehu len pár sekúnd! Ako to, že mi to nenapadlo skôr? Stála som na mieste, na ktoré som prišla hneď na začiatku, z ktorého som už niekoľkokrát vyšla rôznym smermi. Intuícia ma spoľahlivo doviedla k autu, ale ja som ho nevidela, lebo som ho hľadala hlavou – snažila sa rozmýšľať logicky, spomenúť si, pozerala som do navigácie, spoliehala som sa na vonkajšie ukazovatele. Pri tom stačilo len viac dôverovať a mať otvorené oči!

Často sa nám to stáva aj v iných situáciách – snažíme sa vymyslieť riešenie hlavou, a ignorujeme tichý hlások duše, volanie srdca, alebo akokoľvek si náš vnútorný kompas nazveme.  Pritom v našom podvedomí sú uložené všetky odpovede, stačí sa naň napojiť, naučiť sa počúvať svoju intuíciu.

Tak, a teraz som dopadla ako tie obuvníkove deti, čo chodia bosé 😀 . Kedysi som natočila video o tom, ako sa môžeme na svoju intuíciu napojiť, ako nám vždy pomôže v situáciách, keď rozum zlyháva, a sama som si na tento svoj vnútorný kompas nespomenula!

Pre istotu vám (a aj sebe 😉 )  sem to video dám, aby ste si vy v kritickej chvíli spomenuli skôr a nedopadli tak ako ja 😀

P.S.

A ešte jedno video vám sem dám. Natočiť ho bola pre mňa výzva (a nie len preto, že som kvôli tomu vstávala o šiestej ráno a prebehla viac ako 5 km 😀 ). Zverejniť ho je ešte väčšia, ale čo už, keď som sa rozhodla prijímať výzvy života 🙂